Človek pomalý k reči

Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu. — Jakub 1,19

Na jednom mládežníckom stretnutí sa medzi sebou rozprávala skupinka detí v čase, keď mali počúvať. Po napomenutí síce stíchli, ale začali si medzi sebou šepkať. Znova boli napomenutí, a tak prešli do očnej komunikácie. Nakoniec zvolili zaujímavú stratégiu: začali pohybovať ústami s cieľom dokončiť svoje témy. Bolo poučné sledovať ich vynaliezavosť a odhodlanie nevzdať sa za žiadnych okolností.

Tento príbeh pripomína Jakubovu výzvu „byť pomalým k reči“. Byť pomalý k túžbe presadzovať svoj názor akýmkoľvek spôsobom.

Jakub nás od týchto cielených prejavov odrádza, pretože to neprináša dobré výsledky. Len si predstavte, že my ľudia sa staneme ohľaduplnými v komunikácii s ostatnými. Z rozhovorov sa vytratí skákanie do rečí. Každý z nás bude hľadať spôsob, ako najcitlivejšie vyjadriť opačný názor. Budeme schopní premýšľať nad účinkami vlastných slov. Predstavte si, že dokážeme premýšľať nad dôvodmi, ktoré vedú ostatných v ich rozhodnutiach. Čo ak potrebujú viac oceniť, než opakovane zažiť kritiku a odmietnutie?

Predstavte si, aké to bude, keď namiesto útoku urobíme niečo, o čo sa medzi nami neprestajne usiluje Pán Ježiš. Vnášať do rozhovorov pokoj, prijatie, dôveru, radosť, lásku. Do samotných stretnutí, ako aj do stavov, ktoré prežívame potom. Účinky nepríjemných slov v nás často doznievajú mnoho dní a nútia nás vymýšľať nové spôsoby, ako zasadiť tvrdý úder, aby hranice našej osobnosti boli silnejšie a pevnejšie.

To, k čomu nás vyzýva Jakub, nebolo nikdy jednoduché. Sám je inšpirovaný príbehom Ježiša, ktorý si zvolil nenásilnú životnú cestu. Javila sa byť bolestivá, predsa v nej zotrval. Dávalo mu to zmysel preto, lebo tento spôsob videl u svojho Otca. Aj nás volá k nasledovaniu niečoho, čo v ľudskom svete pôsobí nezmyselne, ale z Božej perspektívy tvorí jediný zmysel.

Otázky k modlitbe a osobnostnému rozvoju

Aké pocity vo mne vzbudzujú ľudia, ktorí veľa hovoria? Aké pocity spúšťajú moje slová v okolí? Patrím medzi ľudí, ktorí radšej hovoria alebo počúvajú? Aké pohnútky ma vedú k rozprávaniu? Akú hodnotu má to, čo chcem povedať? Majú moje slová schopnosť niečo zmeniť? V akých situáciách by som sa mal zdržať slov? Je potrebné, aby som v danej chvíli povedal, čo si myslím?

(Text je súčasťou Diára Ora & Labora & Lege 2022.)