„Kam odišiel tvoj milý, ty zo žien najkrajšia?
Kam sa ti podel tvoj milý, aby sme ti ho pomohli hľadať?“ (Veľp. 6,1)
To sú otázky, ktoré sa pýtajú družičky nevesty z Veľpiesne a túto otázku si v dobe pôstu môže klásť naša duša.
Aj naša duša často behá po svete a volá.
Chce zažiť Božiu/Ženíchovu blízkosť, má však pocit, že sa pred ňou ukryl. Otázky: „Kde nájdem Boha v pôstnom období?“ majú preto svoj zmysel.
Veľpieseň odpovedá takto: „Nájdeš ho v záhrade – v záhrade Tvojej vlastnej duše.“ (Veľp, 6,2)
Tam sa ukrýva Tvoj milý, tam ho hľadaj. Tam sa stíš a počúvaj jeho hlas.
Ale ako ho poznám? Ako viem, že je to môj Milý? Môj Pán?
Poznať ho podľa zvláštnej vône, ktorú vydáva Jeho láska.
„Trhá Ti ľalie, aby si ho poznala podľa omamnej vône.“ (Veľp. 6,3)
Ako na tú vôňu a kvety zareagujeme?
Možno tak ako nevesta z Veľpiesne: „Môj milý je môj a ja som jeho.“ (Veľp. 2,16)
Sú dni, ktoré sú v láske ľúbezné. Je to čas, keď sa Ženích-Boh pozrie na našu dušu a povie: „Ktože je tá, čo žiari ako zora, krásna ako mesiac, jasná ako slnko, velebná sťa hviezdnatá obloha?“ (Veľp. 6,10)
Alebo vyzná: „Len jediná je moja najdrahšia.“ (Veľp. 6,9)
Ako poznáme také chvíle?
Počas dní, keď cítime Božiu blízkosť.
Keď vnímame Jeho požehnanie.
Keď životom kráčame ľahko a radosťou.
Keď sa nám v práci darí a ľudia sú okolo nás príjemní.
Keď sa nám zdá, že prežívame úlomky dokonalého raja na zemi.
Vtedy s ľahkosťou veríme tomu, čo hovorí náš Milý „Len jediná je moja holubička, moja najdrahšia.“
Lenže príchod Milého môže vyzerať aj inak a nečakane.
Či môže láska bolieť? Môže zraňovať?
Ako veriaci si kladieme otázku: „Ako máme zvládať nečakané?“
Starí vykladači Písma hovoria, že Boh sa nemôže naplno prejaviť v našom živote, kým nezostúpi na dno duše a nezavŕši svoje dielo.
My by sme si priali, aby nám trhal kráľovské ľalie, pretože lahodia našim očiam. Mámia svojou vôňou.
Lenže Boh aj v pôstnom čase vstupuje ako Záhradník do našej duše, aby odstránil, vytrhal, zničil všetko, našej duši bráni v raste.
„Môj Milý odišiel do svojej záhrady, k balzamovým záhonom, kochať sa v záhrade a trhať ľalie.“ (Veľp. 6,2)
Otázkou však je, po čom volá naša duša v týchto dňoch?
Nad čím premýšľa?
Túži po hlase svojho Milého? Svojho Pána?
Volá to vznešené vyznanie: „Ja patrím môjmu milému a môj milý mne“? (Veľp. 2,16)
Možno sa naša duša nachádza na brehu Genezaretského jazera. Počuje hlas, ktorý volá: „A či ma miluješ?“ (J 21,16)
To isté sa Vzkriesený pýtal Petra po tom, čo ho zradil: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ (J 21,15)
A to isté sa pýta aj nás ak máme pocit, že sa nám práve zrútil svet: „Miluješ ma väčšmi ako títo?“
Trpezlivo čaká na odpoveď aj keď bdieme alebo spíme alebo ho odmietame. Vždy pre Neho zostaneme láskou, ktorú rešpektuje a miluje. On sám hovorí: „Neprebúdzajte a nebuďte moju lásku, kým sa jej samej nechce“ (Veľp 2,7)
Kiež naše duše spoločne kričia: „Vezmi ma so sebou, pobežme spolu… Kráľ! Plesajme a veseľme sa s tebou! Vychvaľujme tvoju lásku viac než víno, nad všetky piesne tvoje milovanie“ (Veľp. 1,4).
Pán je tu. Aj v dobe pôstu každej duši hovorí: „Aká si krásna, moja najdrahšia, aká si krásna!“ (Veľp. 1,15)