Dnešným dňom sa láme čas. Definitívne sa skončil rok 2024 a začal sa nový. Na rad prichádzajú mnohé predsavzatia, želania a sľuby. Svoje miesto majú aj otázky o tom, čo nás čaká. To nikto z nás presne nevie.
Nevieme, ako sa bude vyvíjať naša spoločnosť. Ani to, ako sa zmenia príbehy v našich rodinách. To, čo vieme urobiť, je zaujať postoj. Nie je to ľahké. Existuje však cesta, ku ktorej sme neustále pozývaní tým, ktorý nás presahuje.
Jedným z návodov môže byť aj časť 25. žalmu (4. – 5. verš), ktorý je v skutočnosti modlitbou človeka zachytávajúcou jeho vnútorný svet. Kedysi dávno ktosi napísal:
„Pane, daj mi poznať svoje cesty!
Nauč ma kráčať po tvojich chodníkoch!
Veď ma svojou pravdou a vyučuj ma,
lebo ty si Boh mojej spásy, na teba čakám deň čo deň.“
Vysloviť prosby o usmernenie, múdrosť a pravdu a myslieť ich úprimne, ako to vyjadruje náš modlitebník, nie je vždy samozrejmé.
Môže nás však inšpirovať.
Vybrané verše žalmu okrem iného hovoria, že človek sa doposiaľ spoliehal sám na seba. Na svoje schopnosti. Na svoju múdrosť. Na svoju silu. Ale v istom momente narazil. Uvedomil si, že má svoje limity a dosiahnuté životné méty mu už neprinášajú ani pokoj, ani radosť na duši.
Medzi týmto popretím a vyznaním sa nachádza niečo dôležité – odvaha. Odvaha priznať si, že je tu niekto, kto ma presahuje a je mocnejší ako ja.
Je zaujímavé, že jeho poznanie sa stáva nadčasovým poznaním človeka, ktorý stojí na životnej križovatke. Má na výber. Buď sa ešte viac ponorí do svojho ja, alebo v sebe nájde odvahu vyznať: „Pane, daj mi poznať svoje cesty!“
Práve to sa nachádza aj v žalme nášho modlitebníka. Ľudské zvolanie a vyznanie „Pane!“ spolu s prosbou o vedenie tým správnym smerom.
V tejto prosbe je zároveň ukrytá ďalšia výzva pre človeka.
Každodenný život nám prináša ďalšie a ďalšie prehodnocovanie našich postojov, ďalšie zmietanie sa v sebe samom a zbavovanie sa nánosov nášho zlyhávajúceho človečenstva.
Prosba „Nauč ma kráčať po tvojich chodníkoch!“ znamená neustále cvičenie sa v spravodlivosti, múdrosti a pokore a napokon aj vo vnútornom presvedčení, že Boh je naším zdrojom správneho smerovania.
K tomuto jednoduchému zvolaniu „Veď ma svojou pravdou a vyučuj ma!“ je však potrebná skúsenosť, ktorá nastolí otázku: „Naozaj chceš žiť podľa Božích pravidiel a podrobovať sa Božím zásadám?“
Naše vnútro pozná skratky a bezbolestné riešenia. Vieme, že sú lákavé na pohľad, ale tušíme aj to, že spôsobujú nepríjemné následky.
Sloboda. Možnosť voľby. Zodpovednosť. Toto sú slová, témy, ktoré hýbu našou spoločnosťou. Na ich výsledky narážame na každom kroku. Vynikáme alebo sme v úzadí. Kričíme alebo sme ticho. Ničíme alebo budujeme. Obohacujeme sa alebo dávame.
Žalmista ponúka inú cestu. Pozýva k odovzdanosti. Vie, že jedine Boh nás dokáže správne usmerniť a pomôže nám rozhodnúť sa. Otázka času tu však hrá dôležitú úlohu.
Zvykli sme si na rýchle riešenia. Bolo by namieste, keby aj Boh reagoval rýchlo?
Boh má na to iný názor. Učí nás trpezlivosti a dôvere. A modlitebník to vie. Jeho doterajšia skúsenosť musela byť veľmi silná, keď má v sebe silu vyznať, že bude čakať na Boží zásah každý jeden deň.
Majme v sebe túžbu umenšovať sa pred Bohom a dávať viac priestoru tomu, kto je našou pravou záchranou. Nielen v tomto roku, ale neustále.
Uverejnené v denníku Postoj.