Sloboda v otroctve?

Kedysi dávno prebiehal tento zaujímavý rozhovor. Ježiš pozval istú skupinu Židov, aby uverili tomu, čo učí, stali sa Jeho učeníkmi a šíriteľmi Jeho učenia. Sám k tomu dodáva: „poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“. (Židia mu) odpovedali: „My sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili.“
– Ján 8,31-33

Nuž, k takýmto slovám je potrebná poriadna dávka odvahy. Sebavedomej skupine, presvedčenej o vlastnej pravde, naznačiť lepší smer nie je jednoduché. My si myslíme, že máme patent na rozum a ak sa objaví niekto, kto premýšľa inak, pošleme ho kade ľahšie.

Výnimočná skupina je presvedčená o absolútnej pravde. Rada sa vymedzuje a obhajuje vlastný názor. Lenže akcia vyvolá reakciu. Vždy. Aj v tomto prípade zaskočila Židov poznámka, že sú otrokmi. Ich odpoveď, že sú slobodní a nikdy neboli otrokmi, je z istého pohľadu prekvapujúca. Svoju nezávislosť stratili niekoľkokrát po sebe a to pod nadvládou Egypta, Babylonu či Ríma.

Pán Ježiš však hovorí o inom otroctve. O otroctve, ktoré nie je spojené iba so stratou ľudských práv, dôstojnosti, slobody, ale predovšetkým o otroctve vlastného presvedčenia a odmietaní Jeho slov.

Čím sú Ježišove slová také výnimočné? Sú pozvánkou k slobode. K pokoju počas búrlivých momentov, k dôvere medzi pochybujúcimi, k láske medzi vysmievačmi, k istote v neistote. To všetko sú hraničné momenty, pri ktorých naša myseľ kričí, že dosahovať takéto stavy nie je možné. To je fakt a platí vtedy, ak sú postavené na našich možnostiach. Ak ich postavíme na Bohu, pochopíme, že Syn vyslobodzuje a daruje nám slobodu.

Môžeme byť obdarovaní pokojom v búrlivých momentoch, dôverou medzi pochybujúcimi, láskou medzi vysmievačmi, istotou v nepohode.
– Optika viery