„Nikdy nebolo počuť, že by slepému od narodenia niekto otvoril oči.“ Ján 9,32
Táto veta z Jánovho evanjelia je viac než len opis zázraku. Je to okamih, keď sa svet nevmestí do svojich vlastných predstáv. Uzdravený muž nemá problém — ten jediný sa raduje.
Problém majú všetci ostatní. Lebo keď Boh koná inak, než sme zvyknutí, zneistíme.
Susedia pochybujú, rodičia sa boja, farizeji vyšetrujú. Každý hľadá vysvetlenie, len nie pravdu.
A pritom pravda stojí pred nimi: Človek, ktorý bol slepý, teraz vidí. Jeho jednoduché svedectvo je silnejšie než všetky teologické argumenty: „Bol som slepý a teraz vidím.“
Ježiš narúša zaužívané predstavy.
Uzdravuje v sobotu, rozpráva sa s tými, ktorých iní odsudzujú, a otvára oči tam, kde sa už nikto neodvažuje dúfať. A práve to je pre mnohých nebezpečné.
Lebo ak Boh koná mimo našich hraníc, musíme si priznať, že to nemáme pod kontrolou. Uzdravený muž prichádza o miesto v synagóge, o priazeň susedov, o podporu rodičov.
Ale nestráca to najdôležitejšie — stretáva Ježiša tvárou v tvár. A keď sa ho Ježiš pýta: „Veríš v Syna človeka?“, odpovedá úprimne: „Rád by som, ale nepoznám ho.“ Ježiš mu hovorí: „Už si ho videl.“ A on padá na kolená: „Verím, Pane.“
A tak zostáva otázka pre nás: Kým je pre nás Ježiš? Čo všetko sme ochotní znášať, ak nás jeho prítomnosť vyvedie z istôt, na ktoré sme si zvykli?
Možno aj my stojíme pred niečím, čo „nikdy nebolo počuť“. Možno nám Boh chce otvoriť oči a chce, aby sme sa pozreli tam, kde sme si zvykli nepozerať.
Otázka je jednoduchá — a zároveň rozhodujúca: Dovolíme mu to?“