Ako často prežívate úzkosť? Bojíte sa budúcnosti? Máte pocit že sa nemôžete dostatočne nadýchnuť?
Otázkou je, či tieto pocity môžeme prežívať aj my, veriaci ľudia. Nie je to prejav našej slabej viery?
Biblia nám predstavuje niekoľko postáv, ktoré zápasia s úzkosťou, strachom a vnútorným napätím. Prorok Eliáš po víťazstve nad Baálovými prorokmi na hore Karmel sa zľakol hrozby kráľovnej Jezábel a utiekol do púšte. Tam si želá zomrieť, pretože prežíva hlbokú duševnú krízu (1Kr 19).
Podobne kráľ Dávid, veľmi často píše v žalmoch o svojich pocitoch: o strachu, smútku a prosbách o pomoc. Snáď najznámejší je 22. žalm, v ktorom píše: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, ktorý poukazuje na existenčnú úzkosť.
Rovnako aj slová „plačúceho proroka“ Jeremiáša sú plné sĺz, bolesti a zúfalstva nad stavom národa a vlastnou osamelosťou (Jer 20).
Samozrejme, nesmieme zabúdať na Jóba, ktorý po strate rodiny, zdravia a majetku prežíva hlboký smútok a zúfalstvo.
Ježiš cítil v Getsemanskej záhrade úzkosť pred ukrižovaním. Evanjelista Lukáš uvádza, že „sa mu pot zmenil na krv“, čo mohlo znamenať veľký prejav stresu (Lk 22,44).
Opakované úzkostné stavy prežíval na vlastnej koži aj praotec viery Jákob. V istom životnom okamihu sa ho zmocnil „veľký strach a úzkosť“ (1M 32,8). Má sa stretnúť s bratom, ktorý vie narábať mečom a navyše ho sprevádza 400 ozbrojených mužov.
Jákob vie, že jeho brat ma dôvod na pomstu. Vo svojej prefíkanosti mu ukradol budúcnosť a otcovo požehnanie. Stretnutie po 22 rokoch môže skončiť katastrofálne. Preto Jákobova otázka: „Čo mám teraz robiť?“ má svoje opodstatnenie.
Odpoveď nachádzame v zápase s Neznámym – záhadným, neohláseným, no bytostne dôležitým. Práve s Ním – Bohom zápasí dovtedy, kým nevysloví vnútorné rozhodnutie, rozhodujúci krok viery: „Nepustím ťa, pokiaľ ma nepožehnáš!“ (1M 32,27)
Nepustím Ťa Pane, kým na mňa nezostúpi tvoja milostivá sila. Nepustím Ťa, kým ma neposvätíš pred tým, čo mám urobiť. Nepustím Ťa, kým mi nepreukážeš svoju priazeň.
Neznámy ho požehnal. Nedovolil mu ujsť pred sebou samým. Pred ťažkými rozhodnutiami. Pred strachom, vinou, minulosťou a neistotou. Potom nastáva obrat.
Práve v popole, na púšti, v smrti nastáva premena. Otázkou je prečo práve vtedy necítime požehnanie? Prečo si nie sme istí, že Boh je s nami?
Možno preto, lebo keď sme rástli a menili sa z detí na dospelých, cítili sme bolesť, no nevideli sme premenu.
Naša úzkosť a pocity strachu nás môžu paralyzovať. Môžu aj oslobodzovať a posúvať vpred. Je to protirečenie, ale aj paradox ľudskej skúsenosti. Vystavení vlastnej úzkosti sme nútení, ale aj pozvaní zastaviť sa. Premýšľať nad sebou. Hádať sa so sebou. Vystaviť sa vlastným konfrontáciám a potom urobiť rozhodnutie, ktoré sme doposiaľ neurobili. Dlho ho odkladáme, pretože máme strach opustiť svoju komfortnú zónu.
Paradox nášho konania spočíva v tom, že vlastná úzkosť a sťažené dýchanie nás pozývajú k voľnému nádychu.
Jákob pre nás môže byť poučením ako to prekonávať. Vyznanie a odhodlanie: „Nepustím ťa, pokiaľ ma nepožehnáš!“ aj nám dáva návod, ako prejsť úzkosťou s vytrvalosťou a vierou. Nebýva to ľahká cesta. Je plná bolesti, vyčerpania a ticha bez odpovedí.
Požehnanie je proces. Nie je to pocit. Požehnanie nastáva vo vnútornom pokoji, v hlbokom porozumení, v odvahe odpustiť. Požehnanie nie je ani o rýchlosti.
Jákob a všetci potrebujeme čas. Až potom zistíme, že sme požehnaní viac, ako si to dokážeme predstaviť.