Kam sa skryť pred hanbou, výsmechom či očakávaním, ktoré nedokážeme naplniť? Kam utiecť, keď nás označia za menejcenné len preto, že náš život nesplnil normu?
Hanna – žena, ktorá čelila presne tomu. Výčitkám, neprávosti, mlčaniu Boha, pohŕdaniu ľudí. Je vydatá, no nemá dieťa – to stačí, aby sa na ňu svet díval s nepochopením, dokonca s odsúdením: „Je to určite Boží trest!“ hovorili si. A jej duša krváca.
Vedľa nej Peninna – hlučná, plodná, triumfujúca. Nie pre radosť zo života, ale pre radosť z bolesti iných. Hanna počuje jej smiech cez stenu, a cíti, ako sa jej srdce trhá. Jej domov je prázdny.
Modlitby ostávajú bez odpovede. A predsa – Hanna sa nevzdáva.
V tomto príbehu sa zrkadlí príbeh mnohých žien. Tých, ktoré žijú v tichu, bez verejného uznania. Ktoré sa modlia v skrytosti, dávajú celé svoje srdce, a predsa sa zdá, že Boh mlčí.
Čo nám hovorí Hanna? Že ticho nie je slabosť. Že vytrvalá modlitba, aj bez slov, je najväčším dôkazom viery.
Jej duša kričí v dome Božom. A hoci kňaz Éli ju nepochopí, Boh ju počuje. Modlitba, ktorá nemá hlas, má silu meniť dejiny. Samuel – syn vyprosený v slzách – sa stáva prorokom, tým, ktorý pomazal kráľov Izraela. Hanna naplnila svoj sľub, hoci to bolí.
Obeta z lásky – to je najčistejší akt dôvery. Jej chválospev nie je len spev matky, je výkrik ženy, ktorá prešla bolesťou a z nej povstala.
Boh povyšuje ponížených. Hladní sú nasýtení. Neplodné rodia deti. Hrdí klesajú.
Hanna nehovorí: „Pozrite na mňa,“ ale: „Pozrite na Boha.“ Jej slová siahajú až k Ježišovi – k tomu, ktorý tiež dvíhal prachom pokrytých, sýtil tých, čo sa skrývali, a prijímal tých, ktorých odmietali.