Kedy sme naposledy bránili svoju pravdu? A kedy sme boli presvedčení, že práve my najlepšie vieme, čo je správne?
Takéto otázky nás privádzajú k Šavlovi – človeku, ktorý si myslel, že slúži Bohu, a pritom kráčal proti nemu.
Šavol bol horlivý a presvedčený, že bráni vieru otcov. Súhlasil s ukameňovaním Štefana a vydal sa do Damasku, aby zničil Ježišových nasledovníkov. V jeho očiach to bola služba Bohu. V skutočnosti však bojoval proti Bohu.
A práve v tejto horlivosti ho zastaví svetlo z neba a hlas: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Jedna veta, ktorá zlomí jeho istotu. Zrazu nič nedáva zmysel. Ten, ktorého považoval za mŕtveho, je živý. A hovorí k nemu.
Ježiš sa mu nepredstavuje titulmi. Hovorí jednoducho: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“
Šavol pochopí: Keď ubližoval kresťanom, dotýkal sa samotného Krista. To, čo považoval za službu Bohu, bolo v skutočnosti omylom.
Zostáva slepý, vedený za ruku – človek, ktorý mal všetko pod kontrolou, je zrazu odkázaný na milosť. A práve tam sa začína jeho premena. Dokáže povedať: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“
Ježišova otázka nie je úder. Je to svetlo, ktoré odhaľuje, kde sme sa stratili. A zároveň otvára cestu ďalej.
Aj nám dnes jemne kladie otázky: Si spokojný s tým, ako žiješ? Naozaj si myslíš, že s tým súhlasím? Vieš, že keď ubližuješ druhému, dotýkaš sa mňa?
Nech aj v nás zaznie Šavlova odpoveď: „Pane… čo chceš, aby som urobil?“